Nebo
Voľne po chodníku kráčal pán a jeho pes. Míňali zelené stromy a pučiace kríky, slniečko sa opieralo do jeho chrbta tak, ako do čierneho kožušteka štvornohého spoločníka. Cesta ubiehala, zlatý kotúč sa točil, život plynul a oni starli. V jednej tienistej zákrute už kráčajúci psík nebol súčasťou reality a keď sa nebo sfarbilo dočervena, obaja už boli mrtvi a slnko sa už netočilo, no oni stále, v mysli svojej akoby aj naozaj, kráčali spolu dovedna. Až kým sa nepriblížili k malej chalúpke na kraji lúky. Za celý život naozaj vysmädli a tak zaklopali na zdobené dvere s nápisom NEBO. Po chvíľke im ktosi otvoril: "Čo si želáte?" "Sme smädní," riekol ten, kto mohol. "Tak poď ďalej a napi sa, máme vody nekonečne veľa." "Ďakujem, a mohol by so mnou vojsť a napiť sa i môj pes?" "Nie, sem psy nesmú," povedal rozhodne muž, no nechal dvere otvorené. Pán sa pozrel do čierných očí priateľa pri nohách a ticho riekol: "Ďakujeme, my teda pôjdeme ďalej." Smädným sa nešlo ľahko, no nešli ani dlho, kým sa pri ceste zjavila malá kovová bránka, obkolesujúca záhradu s iným domčekom. O pilier vrátok sa opieral muž. "Dobrý deň," pozdravil pán, "Sme velmi smädní, nenašla by sa pre nás voda?" "Áno, nech sa páči, pri dome je stará pumpa, načapujte si," pokynul muž smerom dnu. "A mohol by vodu dostať aj môj pes?" Muž prikývol: "Je tam i miska." Obidvaja teda vošli dnu, pán riadne zapumpoval ramenom a voda z misky aj pohára zvlažila ich ústa. Konečne spokojní podišli opäť k bráne a pán sa opýtal jej strážcu: "Kde to sme?" "V nebi," riekol samozrejme muž. "V nebi? Veď trochu poniže bol dom, ktorý mal byť nebo. Nešli sme dnu, lebo nechceli prijať môjho psa." "Ochutnal si vodu? Nebo je tu," kľudne vysvetlil on. "Ale tí dolu sú potom luhári, vydávajú sa za vás," upozornil ho pán. "To vôbec nevadí," riekol s úsmevom muž, "Aspoň sem nedôjdú tí, čo sa napijú sami a nepodelia sa so svojim spoločníkom."
